Ohliadnutie za minulými ročníkmi

Z pramienka FONSu sa napili už mnohí... a niektorí o tom dokonca napísali. Ponúkame vám pohľady späť na posledné dva ročníky.

FONS 2010

[autorka: Radka Cepláková - Škrečok]

Prihlásila som sa zo zvedavosti a tak trošku zo „zlozvyku“ hrnúť sa do všetkého, čo ma aspoň trochu zaujme. Nepočula som predtým ani zmienku o tomto názve, a keď som si ju prečítala po prvýkrát, rovnou cestou som trielila k internetu. Prihláška bola jednoduchá, poslala som ju, ponorila sa do iných činností a zabudla. Do očakávania ma však opäť vtrhol list, ktorý mi o pár mesiacov prišiel - pozvánka na vedeckú konferenciu a nevšedné požiadavky v nej. To ma už nenechalo nezaujatú a horlivo som sledovala všetky zmienky o pripravovanom kurze.

Nastal ten deň.

Bol to konkrétne 20. august a 17ta hodina, ktorú som vďaka meškaniu vlaku skoro nestihla. Začalo sa odvíjať niečo, čo som od prvého okamihu prežívala tak naplno, ako ešte asi nikdy.. Úvod tvorila kamuflovaná prednáška o Kysuckých guliach (Ak sa môžem zdôveriť, už od prvého okamihu som si myslela, že nejaké Kysucké gule sú len dômyselný vtip a v skutočnosti to bude úplne o niečom inom. Čo mi nakoniec aj tak trochu vyšlo, ale tie gule skutočne existujú!), ktorá sa po chvíli preklopila do svojej druhej časti o blížiacom sa meteorite, ktorý ohrozuje našu Zem a sú iba dve možnosti riešenia. Buď na Konštruktérom zostrojenej rakete my ako hŕstka vyvolených ujdeme, alebo bude raketa vpálená do meteoritu. A tak, ovplyvnení našim súcitným spoločenským myslením, sme sa vydali na na prvý pohľad nevinnú záchrannú misiu našej Zeme. Až taká nevinná sa mi však prestala zdať po pár hodinách šľapania a absolútne vinná bola okolo pol druhej v noci, keď som v nohách mala už pár kilometrov prevažne do kopca. Naše prechodné bydlisko na celých 9 dní sme však úspešne našli a sladko zaspali v opojnom vyčerpaní.

Realita mimo života

Nasledovalo pár dní v mesiaci, ktoré bežne prežijem, ani neviem ako. Nestihnem sa za nimi ani obhliadnuť a už sú preč, nenávratne a takmer neodlišné. Avšak týchto konkrétnych 9 dní bolo tak dlhých, že som cítila, ako keby trvali mesiac či dokonca viac. Každý jeden z dní, lepšie povedané každú jednu hodinu, ktorú som na Fonse strávila, som prežila absolútne naplno. Vo svojom živote sa tak snažím žiť. Snažím sa vnímať, čo sa deje okolo mňa a prijímať všetko, čo sa mi ponúkne. Doteraz som si hovorila, že takto svoj život prežívam naplno a že to je ten spôsob, ako s ním byť spokojná. Mýlila som sa. Tieto dni mi ukázali, že sa to dá robiť inak. Že to inak je krajšie a pokojnejšie. Presne to je to slovo. Pokoj. Ten sa do mňa vniesol, ako keby dlhú dobu čakal na správny okamih, zatiaľ si vo mne budoval miestečko, kde následne presne zapadol. Bol to čas, ktorý nie je možné zopakovať a bol presne určený. Zdalo sa mi, ako keby všetko bolo presne určené (a nie je to len tou absolútne dochvíľnou organizáciou) a úplne všetko malo to správne načasovanie.. o symbolike ani nehovoriac. Zdalo sa mi, ako keby nastal presne ten okamih na to, aby som vstúpila do kruhu Fonsu a popasovala sa s tým, čo všetko obnáša. A poviem vám, bolo to pre mňa obrovské prekvapenie, že som sa takto pekne trafila, pretože mne sa to väčšinou nestáva. Tak som si tam žila a nevychádzala z úžasu, čo ešte lepšie ako dnešný deň môže byť. Odpoveď je jednoduchá. Ten ďalší deň.

Možnosť ako spoznať sám seba a poznať ostatných

Myslela som si, že sa poznám, a s takou malou pýchou som si zastávala názor, že som sa do hĺbky preskúmala. Bola som v tom, že viem odhadnúť, ako sa zachovám v rôznych situáciách, čo môžem od seba čakať a čo je pre mňa nedosiahnuteľné. Ha! To bol teda omyl. Och, až sa začínam hanbiť.. Každopádne, získala som nové obzory. Zistila som, že sa dokážem prekonať a že niektoré veci mi idú naozaj ľahko, keď chcem. Proste sa mi to celé preorganizovalo a teraz môžem nad tým zase dlhú dobu premýšľať.
Nebolo by to však tak, keby neboli okolo mňa takí ľudia. (Hm, to slovo mi pripadá až tvrdé na ich pomenovanie.) Boli okolo mňa priatelia, ktorí sa starali o moje každodenné šťastie a dodávali mi neopísateľnú energiu na to, aby som to všetko s prehľadom zvládala. Boli to oni, kto mi dal nezabudnuteľné zážitky a postarali sa o to, aby som náš Kruh považovala za ohromne silný a doplna nabitý všetkým tým, čo sme spolu prežili. Mala som možnosť objaviť ľudský potenciál odrážajúci sa na povrchu, ale aj skrytý strašne hlboko v človeku. Som hrozne vďačná za to, že som spoznala takýchto výnimočných ľudí.
A spoločnými silami sme nakoniec meteorit zničili! No proste špičkoví vedci, nič iné sa nedalo ani čakať :)

Návrat do všedného života

Musím sa priznať, že to bol šok. Neviem to inak vyjadriť. Proste šok. Asi z toho, že ľudia dokážu žiť absolútne odlišne ako ja ten týždeň a kúsok. Cítila som sa, ako keby som do toho spoločenstva uponáhľaných a málo premýšľajúcich ľudí vôbec nepatrila a bola len návštevník z inej planéty na exkurzii. Bol to úplne iný svet a dovolím si tvrdiť, že som na 100% pochopila ľudí, ktorí sa odsťahujú a žijú na lazoch alebo samotách niekde uprostred šírych lúk a hôr. Hneď by som sa tam rozutekala nazad. Bohužiaľ, všetko sa raz musí skončiť, a tak aj zážitkový kurz (ktorý nesie právoplatne názov zážitkový, v plnom rozsahu) musel ukončiť svoje aktivity. Neukončil však svoj vplyv, a tak vypustil do sveta ľudí, ktorí majú srdcia naplnené novým čírim prameňom, ktorý sa bude rozlievať ďalej a ďalej.

Na záver

Možno ste si všimli, že som neopisovala konkrétne situácie a hry, ktoré sme prežili. Pri mojom skromnom odhade – boli by sme tu asi ďalší týždeň.. :) Skutočnou pravdou však je, že by to nemalo žiadny význam, pretože Fons sa nedá opísať slovami, nedá sa ani nakresliť či zahrať. Fons sa musí prežiť.
A ja som šťastná, že som mohla byť jeho súčasťou a týmto ďakujem všetkým tým, ktorí mi to umožnili.

____________________________________________________________________________________

O FONSe 2009

[autor: Patrik Sopóci - Patikee]

14. augusta sa na železničnej stanici v Brezne stretlo čosi okolo dvadsiatich ľudí. Na prvý pohľad šlo o skautov, Čechov a Slovákov, ktorí o sebe navzájom nevedeli takmer nič. 23. augusta ráno sa na chate Sviniarka pri Čiernom Balogu lúčili tí istí ľudia len s pár dôležitými zmenami. Už to boli objavitelia prameňa vo svojom vnútri, bábkoherci, bratia a sestry, noví ľudia...   

O kurze

Začnem trošku informatívnym spôsobom. Fons znamená v latinčine prameň a rovnomenné kurzy s dlhoročnou tradíciou taktiež vedú účastníkov k prameňom. Predstavte si, že váš život je ako rozvetvená rieka, pričom každý samostatný tok predstavuje nejaký dôležitý element vašej existencie. Môže to byť rodina, škola, viera, skauting, láska, hocičo. A každý tento tok niekde pramení. Cieľom Fonsu je pomôcť účastníkom vrátiť sa k týmto prameňom, dodať inšpiráciu na ďalšiu prácu v skautingu alebo hocikde inde a hlavne objavovať svoj vnútorný svet. To všetko spôsobom, ktorý zaručí, že každé slovo a myšlienka, ktorá má pre vás hodnotu, sa vám vryje hlboko do pamäti a vy sa nemusíte báť, že na to niekedy zabudnete.

O potomkoch Mateja Kopeckého

Prečo mi nikto nepovedal, že bábkoherectvo je v Brezne zakázané? Presne to som si vravel po akčnom zatknutí, keď som sedel na policajnej stanici (čiže v nejakej polorozpadnutej chajde dakde v Brezne) a čelil krížovému výsluchu. No a keďže breznianski policajti nie sú iní ako ostatní, výsluch bol skôr zábavný ako zastrašujúci. Nakoniec nás chvalabohu po odobratí odtlačkov prstov prepustili, avšak vedel som, že sa s ,,loutkařením“ ešte stretnem. Nasledovali aktivity spojené s bábkovým divadlom, ktoré sme brali ako milú hru. Každý večer sme sa nedočkavo stretli v spoločenskej miestnosti očakávajúc večerníček v podaní našich milovaných inštruktorov. Prednáška o bábkoherectve a jeho hlavnom priekopníkovi v Čechách Matějovi Kopeckom všetkých prekvapila, nakoľko nikto netušil, že zdanlivo obyčajná a jednoduchá vec má v sebe toľko histórie. Avšak navonok zaujímavé spestrenie kurzu nečakane nadobudlo profesionálny charakter. Keď už väčšina z nás finišovala s výrobou vlastných bábok, zrazu nám bolo oznámené, že nás čaká predstavenie na verejnosti. A teraz s odstupom času mám pocit, že nič nás nespojilo viac ako práve ten jeden štvrtkový podvečer na staničke v Čiernom Balogu, keď sa z nás aspoň na chvíľu stali bábkoherci. Vysmiate detské tváre v predných radoch odbúravali trému, hrdé pohľady inštruktorov v zadnejších radoch dodávali energiu a z nás sa z minúty na minútu stával lepší a lepší kolektív. Pocit, že pre tie deti, ktoré v ten deň dotiahli svojich rodičov na bábkové divadlo, sme boli snáď atraktívnejší než televízor alebo počítač, bol úžasný. Keby tak ich opatrovníci vedeli, že ,,súbor“, ktorý sa im predstavil, vznikol asi deň dozadu. Potlesk malých rúk na konci ma však len utvrdil v tom, že nič nie je nemožné.

O všetkom československom

Občianstvo. Reč. Hranice. Záleží na tom? Nie. Nezáleží na tom, s kým ste v tíme. Dôležité je, ako sa k tomu tímu postavíte a čo pre neho urobíte. Nie je podstatné, akou rečou hovoríte, keď vám aj tak všetci rozumejú. A kedysi nezáležalo ani na hraniciach. V roku 1968 prekročili vojská Varšavskej zmluvy hranice jedného štátu. Nie dvoch. Našťastie bratstvo celkom nevyprchalo a Fons ho ešte viac prehĺbil. Staré nahrávky z rozhlasu v osudný deň okupácie, dokument o Palachovi, československá hymna. Jeden večer bol venovaný práve tomuto. Iné aktivity nám zase pripomínali neľahký život v minulom režime. To preto, lebo je to naša spoločná história, ktorá sa našťastie nezmaže, a ľuďom, ktorí na ňu nezabudli a podávajú ju ďalej, patrí úcta. A chvalabohu nezmažú sa ani spomienky na nápisy na záchodoch v chate (pimprlata a galupinky), na koncert rómskej gospelovej kapely, na kocúra Lojza a psíka Kešu, na východ slnka po prešliapanej noci plnej nástrah, na Neuveriteľného Supergumáka a surfovanie s Beznožom, na 9 dní, pre ktoré slovenčina nemá slová.

O tom, čo potom

„Jsem rád, že tě ještě všechno očekává, šťastný bratříčku! Vždyť kdo se v mládí vydává na cesty, podobá se kralevici ze starých pohádek. Putuje osaměle, sám neznámý, a hledá to, co jiní se hledat neodváží. Nevede ho baživá cílechtivost, velikášství či hrabívost ani černá ctižádost, jen tiché vědomí předurčení, daleká a jasná hvězda. Mnoho prožije a opět se vrátí, nečetl sem ještě, že by se kralevic šťastne nevrátil. Neobávej se ničeho, vydej se třeba na konec světa. Jdi lehounce, jako chodili dávní kralevicové. S čistou myslí a s tichým vědomím cíle za dalekou a jasnou hvězdou.“

[Miloslav Nevrlý, Karpatské  hry]